Úvod | Kapitola 1: "antické Turecko" | Istanbul | Kappadokia | Erzurum | Kars a Ani | Dogubeyazit | Van | Alanya | Konya

Niečo o mieste, kde sa nachádzame ... alebo kde som sa to zase dostal

Van je rovnomenný názov pre najväčšie turecké jazero a priľahlé mesto na jeho východnom brehu. Jazero je slanovodné a miestne ženy ho pre jeho mazľavú vodu dokonca využívajú na pranie, má nádhernú tyrkysovú farbu a s rozlohou takmer 4000 štvorcových kilometrov je takpovediac vnútrozemským morom Turecka.

Mesto Van má v súčasnosti okolo 250 000 obyvateľov. Rozrástlo sa do takýchto rozmerov až v priebehu niekoľkých rokov, keď k tomu "prispeli" rebélie Kurdskej strany pracujúcich (PKK) za vytvorenie autonómie, ktoré boli najväčším cestovateľským problémom v tamojšom regióne. V tej dobe turecká armáda násilne vyháňala zo svojich domovov Kurdov bývajúcich na východ do Vanu. Búrali im domy, aby tak rozbili sieť podporovateľov tejto organizácie. Mnoho ľudí bolo vysťahovaných práve do tohto mesta. Okrem toho má aj neslávnu históriu v rokoch 1915-1920, kedy v rámci turecko-ruských vojen bolo zabitých na jednej aj druhej strane dohromady 1,5 milióna Turkov, Kurdov a Arménov. Omnoho slávnejšiu má mesto najstaršiu históriu, keď v 8. storočí pred n. l. bol Van hlavným mesto Urartskej ríše. Z tohto obdobia pochádza aj Citadela na brehu jazera, ktorá je najväčším lákadlom pre cestovateľov spolu s ostrovom Akdamar.

Na toto mesto máme ešte jednu peknú spomienku. V Dogubayazite sme sa zoznámili s izraelským párom Shlomit a Doron, ktorí obdivovali krásy východného Turecka a takisto mali namierené do Vanu, tak sme sa dohodli na malom priateľskom posedení, z ktorého neskôr vznikli pivné orgie pri starom známom červenom Tuborgu. Jediným problémom bolo nájsť obchod s pivom, potom to už išlo veľmi rýchlo.

Tuborg party s našimi izraelskými priateľmi - snúbencami Doronom a Shlomit.Ubytovanie ... alebo kde dnes zložím moje kosti

Hotel Bayram je tá správna odpoveď, ale ak hľadáte niečo nízko rozpočtové, musíte sa poobzerať po niečom inom. My sme sa rozhodli pre jeden deň komfortu a pohodia za 10 USD so sprchou, raňajkami a televízorom s dvomi tureckými hudobnými kanálmi. Raňajky boli opäť raz na spôsob tureckých stolov - kozí syr, uhorka, rajčina, maslo, džem, vajce na tvrdo a na pitie čaj, káva a pomarančová šťava. Inak sa v meste dá nájsť viac veľmi slušných hotelov.

Doprava ... alebo ako sa tam dostanem

Tak to vám poviem, toto len bola cesta ... Kúpili sme si lístok z Dogubeyazitu do Vanu za 6 000 000 TRL na rohu jednej ulice, odkiaľ asi každé 2 hodiny odchádza dolmus natrieskaný ľuďmi do Igdiru, keby sme to vedeli, použili by sme klasickú autobusovú linku, lenže domáci nám tvrdili, že dolmus ide priamo do Vanu. Nasáčkovaní v dolmuse niektorí aj postojačky sme sa predierali pustinou a vojenskými zátarasami s pravidelnými kontrolami cez veľmi chudobnú krajinu. Na vlastné oči sme videli domáce ženy plácať kravský trus na tehličky, ktoré v zime slúžia ako palivo, keďže sa tu nenachádza drevo resp. je tu veľkou vzácnosťou. Majetok sa tu počíta na kozy a ovce. V spomínanom Igdire sme zaplatili ďaľší lístok za ďalšie 2 500 000 TRL. Popri tejto druhej ceste boli vidieť aj guľometné hniezda a veže chrániace turecko-iránsku hranicu, ktorá bola od nás vzdialená cca. 2 kilometre.

Ešte jedna poznámka, v rámci cestovania dolmusmi si veľmi rýchlo zvyknete na to, že batohy budete mať došliapané a špinavé po každej ceste. Budete nadávať a hrešiť ako my, ale zvyknete si.